JEŽIŠ

 

 

Už bola tma, keď sme prestali spievať. V diaľke, na samote, sme zazreli jediné svetlo.

„Učiteľ, poďme sa tam pozrieť, možno tam nájdeme príbytok na noc,“ zvolal Peter. Keď sme sa priblížili k malému domčeku, vnútri sme videli osamelú postavu muža. V rukách mal Písmo a spieval Bohu žalmy.

Peter povedal: „Aha, je to svätý muž, poďme ho poprosiť o pomoc.“

„Peter, môj priateľ, on je ten, ktorý potrebuje pomoc.“ Peter pozrel na mňa a zmätene dodal: „Uvidíme.“

Keď sme podišli bližšie, učeníci si všimli, že ten muž je malomocný. To bol dôvod, prečo býval sám ďaleko za dedinou. „Učtieľ,“ zvolal Júda, „mali by sme sa od neho držať čo najďalej, aby sme sa nenakazili.“

„Júda, chorému treba pomáhať, nie od neho utekať. Ešte si sa nič nenaučil?“ „Ale Učiteľ,“ koktal Tomáš, „mohli by sme zostať malomocní ako on.“

Odpovedal som mu: „Tomáš, aj vy ostatní, ešte stále neviete, že som prišiel uzdraviť chorých, oslobodiť hriešnikov a všetkým priniesť Božiu lásku?! Tak veľa ste už videli a stále nerozumiete? Uzdravím tohto muža a odnímem od neho jeho bremeno, ale čo vy? Budete nosiť svoje bremená vo svojich dušiach? Veriť v Boha znamená úplne sa Mu odovzdať a nestarať sa, čo sa stane. Ak vy rozdávate z lásky k Bohu, Boh vás bude chrániť. Veríte tomu?“

Neisto pozerali jeden na druhého, až kým Peter nevykročil vpred a povedal: „Poďme pomôcť nášmu bratovi.“ Ostatní chvíľu hundrali, ale potom Ján zvolal: „Učiteľ vždy prejavuje lásku a vždy uzdravuje. Prečo sa teraz staráme a snažíme sa Ho zastaviť? Idem s Petrom!“

„Aj ja,“ pridal sa Jakub a čoskoro sme všetci kráčali spolu v modlitbách k domčeku.

Šimon zaklopal na dvere a muž v dome sa prestal modliť. Bolo počuť pomalé prikrádanie sa k dverám. Dvere sa otvorili a postava muža sa objavila na prahu. Tvár mal znetvorenú jazvami z choroby.

„Toto je dom malomocného, priatelia, radšej sa držte ďalej.“ Šimon v šoku zo znetvorenej tváre ustúpil, ale potom so srdcom plným lásky povedal: „Vieme, že si malomocný, ale prišli sme ti pomôcť. Náš učiteľ sa chce s tebou rozprávať.“

„No, ste veľmi vítaní, ale nemôžem vás pozvať ďalej, nakazili by ste sa. Stačí, že ja trpím, nechcem svoje utrpenie prenášať aj na iných. Odíďte, kým nie je neskoro. Prosím, choďte priatelia.“

Pristúpil som bližšie do svetla a povedal: „Nezáleží na tom, ako vyzeráš. Si úžasný muž s milujúcim srdcom. Každý deň sa modlíš k môjmu Otcovi nie za seba, ale za iných. Toto je skutočná láska, ktorú by mali mať všetci ľudia.“ Prekvapene sa na mňa pozrel: „Ako to všetko vieš?“

„Otec a Syn sú jedno a čo vie Otec, to vie aj Syn. Modlitby k Otcovi sú modlitby k Synovi.“ Bol zmätený a snažil sa ustúpiť dozadu, tak som mu položil ruku na rameno.

„Nakazíš sa, prosím, nedotýkaj sa ma! Nezniesol by som, aby som nakazil ďalšieho človeka svojím utrpením,“ povedal trasúcim sa hlasom. „Môj Otec počuje tvoje modlitby a poslal svojho Syna, aby ťa uzdravil,“ povedal som a sklonil som sa, aby som ho pobozkal na čelo. „Láska v tvojom srdci ťa uzdravila.“

„Učiteľ,“ zvolal Jakub, „jeho tvár, jeho tvár!“ Aj ostatní začali volať: „Jeho vredy zmizli! Je uzdravený“ Chvála Pánovi!“

Muž sa dotkol tváre a prezrel si ruky a slzy sa mu kotúľali po lícach. „Zmizlo to! Zmizlo to!“ plakal. strhol si odev, aby si prezrel celé telo. Čisté a bez rán. Vzlykajúc padol na kolená. „Ďakujem, Učiteľ, ďakujem. Ďakujem Bohu na nebesiach za Jeho milosrdenstvo. Ďakujem! Ďakujem!“

Zdvihol som ho za ruku. „Boh sa stará o svoje deti a tvoja viera v Neho z teba urobila skutočné Božie dieťa. Poďme spolu chváliť Otca a ďakovať mu.“

Po modlitbe nás muž pozval dnu a pripravil nám výborné jedlo, ktoré nasýtilo mojich učeníkov. „Čo bolo v tom jedle?“ spýtal sa Bartolomej.

„Zopár škovránkov a zopár rýb z jazera,“ odpovedal muž.

„Bolo to vynikajúce, muselo v tom byť ešte niečo!“ dopytoval sa Bartolomej.

Vstúpil som do rozhovoru: „To radosť z Božieho milosrdenstva, ktorú ste dnes videli, spôsobila, že je jedlo sladšie. Keď vnímaš Božiu lásku a cítiš jej dotyk, všetko je sladké.“

Rozhovor pokračoval dlho do noci. Uzdravený malomocný, naplnený Duchom Svätým a Božou radosťou, nemohol spať. Nakoniec som na neho vložil ruku so slovami: „Odpočiň si teraz, lebo od zajtra máš pred sebou celý život, život s Bohom.“ Šťastný muž pokojne zaspal. Jakub sa ticho priplazil ku mne a povedal: „Učiteľ, som rád, že sme sem dnes prišli.“ Položil si hlavu na moje rameno a zdravo zaspal.

 

(z knihy „Ježišovými očami“ – C. Alan Ames, I. diel)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.