ČERVENÁ STREDA

BOJOVAL PROTI BOHU // Šahnáz a Ebi, Irán

V byte na najvyššom poschodí bytového domu v istom severoiránskom meste Ebi od zlosti zatínal päste. Ako mi to mohla moja dcéra urobiť? „Šahnáz,“ otočil sa k nej, „prechádzaš iba určitým obdobím. Je to ako vtedy, keď ťa očaril ten islamský prorok alebo tá americká speváčka.“
„Otec, to nie je pravda,“ odpovedala mu. „Som kresťanka. Som Ježišova učeníčka – horlivá učeníčka!“ Srdce sa mu rozbúchalo ešte rýchlejšie. Musím sa upokojiť. Snažil sa presvedčiť samého seba, že je to len chvíľkový ošiaľ. Koniec koncov dve tretiny iránskej populácie tvorí mládež do tridsať rokov. Mladí ľudia sú tak ľahko ovplyvniteľní. Čo ich zaujme nabudúce?
„Dcérka,“ povedal opatrne, „som si istý, že ťa to čoskoro omrzí ako všetky ostatné módne výstrelky Západu.“ „Nie,“ namietlo dievča, „toto je iné. Nejde o záležitosť mysle, ale srdca.“
Ebi si zahryzol do spodnej pery. „To nie je prosba, Šahnáz, to je príkaz! Som tvoj otec. Nezahanbíš predsa mňa, našu rodinu ani Alaha. Ako môžeš veriť tým bludom, ktorými pohŕdame? Ježiša sa vzdáš!“
„Otec, ty ma nepočúvaš. Po prvý raz v živote sa cítim spokojná!“ Znovu zaťal päste a pevne ich zvieral. Ako sa opovažuje odvrátiť sa od viery, do ktorej som ju zasvätil? Ako sa opovažuje takto ma ponížiť?

Nič nepovedal, nič neurobil. Dva roky však jeho hnev vrel a zhoršil sa, keď sa dozvedel, že dcéra sa pridala ku skupine mladých ľudí študujúcich Bibliu. A situácia sa ešte vyostrila, keď zistil, že svojim priateľom hovorí o Ježišovi.
Vtedy dostali s manželkou nápad. Dcérinu posadnutosť Ježišom jej vybijú zo srdca láskou. Pred tým, ako sa nechala nalákať na toto sprisahanie proti Alahovi, bola zamilovaná do istého mladého moslima. Rodičia jej vtedy zakázali vydať sa zaňho, hoci po tom veľmi túžila. Je možné, že to, čo ich včera trápilo, dnes vyrieši ich problémy. Mladíka a jeho rodičov teda pozvali na návštevu, aby spoločne prebrali možné manželstvo. Keď Šahnáz počula, ako rodičia klamú o jej obnovenom záujme o mladého muža, rozplakala sa a zúrila. Pravda bola taká, že ho už nemilovala a nechcela sa zaňho vydať. Na druhej strane však nechcela strápniť ani chlapca, ani
jeho rodičov. Preto požiadala otca o súkromný rozhovor. „Mrzí ma to,
otecko,“ začala, „ale ja som kresťanka. Nemôžem si vziať moslima. Môj život sa zmenil, chcem slúžiť Bohu. A aj ty by si mu mal slúžiť. Je celkom iný ako Alah. Je…“

„A dosť!“ vyprskol nahnevane. Keď si rodičia mladého muža uvedomili, že Šahnáz ich syna odmieta, urazení sa pobrali preč. „Ako si nás mohla tak zahanbiť?!“ kričal otec, keď hostia odišli. Len čo jeho manželka vošla do druhej miestnosti, Ebi si odopol opasok, vytiahol si ho z nohavíc a udrel ním dcéru po chrbte. Plesk. Šahnáz sa zrútila na zem. „Uvedomuješ si, že ťa teraz môžem aj zabiť a nijako sa nepreviním voči zákonu?“ kričal na ňu. „Si moslimka, ktorá prestúpila na kresťanstvo. Si odpadlíčka! Pripravila si nás o dobré meno!“
Šahnáz si chránila hlavu a otec ju znovu a znovu šľahal opaskom.
„Budem ťa biť dovtedy, kým si nekľakneš a nezriekneš sa kresťanstva,“ vyštekol na ňu. Na čelo mu vystúpil pot a sťažka dýchal.
„Pane,“ zvolala Šahnáz, „nechcem zaprieť svoju vieru. Ježiš, pomôž mi!“
Keď sa otec chystal udrieť ju znovu, stalo sa niečo zvláštne. Akoby vedený nejakou neviditeľnou silou, upažil ruku a začal sa sám biť po tvári.
Cap! Cap! Cap!
„Otec?“
„Som… zlý… človek,“ povedal tichým hlasom, z ktorého sa úplne vytratil hnev. „Som taký hriešny, taký hlúpy. Ako môžem bojovať s Bohom?“
Šahnáz zmätene pozorovala zvláštny zázrak, ktorý sa jej odohrával pred očami. Otec sa zviezol na zem. „Bože, odpusť mi,“ modlil sa so zavretými očami, po lícach mu stekali slzy. Keď jeho manželka počula, že spadol na zem, vbehla do miestnosti. „Čo si to urobila? Zabila si ho?“ kričala na dcéru.
„Neviem, čo sa stalo,“ odpovedalo dievča. Matka začala vytáčať číslo záchrannej služby.
Muž zrazu otvoril oči a s veľkým úsilím sa zdvihol zo zeme. „Nepotrebujem sanitku,“ vyhlásil. „Teraz už viem, čo skutočne potrebujem.“
Podišiel k Šahnáz, ktorá sa inštinktívne odsunula. Otvoril náruč – a objal ju. Manželka naňho prekvapene civela. Šahnáz zrazu cítila, že je v bezpečí.
„Prosím, odpusť mi,“ hovoril otec. „Teraz už viem, proti komu som bojoval.“

Ebi jej potom opísal videnie, ktoré mal: “Keď som ťa bil, videl som Ježiša, ako ťa objíma ľavou rukou. Pravou rukou mi naznačil, aby som ťa prestal šľahať. Povedal mi: ‚Prestaň ju biť, patrí mi.‘ Uvedomil som si, že celý čas som bil Ježiša.“
Po niekoľkých týždňoch rozhovorov so Šahnáz a inými veriacimi Ebi konal pokánie a prijal Ježiša za svojho Spasiteľa. Keď sa teraz Ebi díva na mesto z okna svojho bytu, prežíva Boží pokoj. Pokoj, aký dovtedy nepoznal a aký doteraz nedokáže pochopiť. Letmo pozrie na hodinky: je čas prichystať sa, o chvíľu tu budú hostia. S manželkou sa ponúkli, že v byte zorganizujú stretnutie členov cirkevného zboru. Obaja sa pridali k dcére, ktorá verne
kráča v nádeji, o ktorej sa píše v Prvom liste Tesaloničanom 1, 6: „A vy ste napodobňovali nás i Pána, keď ste vo veľkom súžení s radosťou z Ducha Svätého prijali slovo.“

NÁŠ BOH JE VERNÝ // John a Mary, Afganistan

V bunkri vládla tma. Nie však taká, aby v nej John nevidel desiatky hadov, ktoré sa okolo neho plazili. Išlo o najnovšiu taktiku jeho otca, jedného z popredných vodcov Talibanu, ktorou chcel syna mučiť za to, že sa zriekol Alaha a zvolil si Ježiša. Keď to mladíka neodradilo, otec naňho poštval strážneho psa. V otcovej mučiarni trpel osemnásť mesiacov. „Boh mi dával silu,“ spomína John, „a  povedal mi: ‚Som s tebou.‘“

Všetko sa to začalo, keď sa John vybral na púť do Mekky v Saudskej Arábii. Odišiel ako moslim a vrátil sa ako Ježišov učeník. Počas cesty sa mu v  sne zjavil muž so žiariacou tvárou a v bielych šatách. „Synu,“ prihovoril sa mu, „vidím, že ma hľadáš, ale pravú vieru nenájdeš v Mekke. Tam nie som.“ Počas púte mladíkovi prekážalo pokrytectvo, ktoré videl na každom kroku. Posvätnosť púte poškvrňovalo vykorisťovanie pútnikov v snahe vytĺcť z nich čo najviac peňazí. Keď s tisíckou iných pútnikov kráčal okolo posvätného čierneho kameňa vo Veľkej mešite, napadlo mu: Oni sa klaňajú kameňu! Uctievajú modlu! Vtedy mal John druhé videnie. Ten istý muž v bielom mu povedal: „Upokoj sa, chcem s tebou hovoriť, pretože ťa milujem. Ak ti poviem, kto som, stratíš sedem vecí. Prídeš o Korán a Mohameda. Stratíš rodičov, svoje dieťa, ktoré tak miluješ, príbuzných aj majetok. Prídeš o strechu nad hlavou a vyženú ťa z vlasti.“ Muž ho upozornil, že ak to všetko nevydrží, nemôže ho nasledovať. „Ak mi povieš svoje meno,“ vyhlásil John, „uverím v teba.“ „Som tvoj Boh,“ odpovedal mu muž v  bielom. „Som Ježiš Kristus.“

John sa vrátil domov a  povedal svojmu otcovi: „Neverím v tvojho Alaha.“ „Si neverec!“ zreval a  začal Johna biť. „Ak to povieš ešte niekomu inému, vyrežem ti jazyk!“ „Ja to chcem hovoriť iným,“ odpovedal mu John. „Ak ľuďom povieš, že si sa stal kresťanom, upálim teba, tvoju ženu aj syna!“ Vtedy Johna zatvoril do bunkra, ktorý používali na mučenie nepriateľov Talibanu. Johnove útrapy sa neskončili ani po osemnástich mesiacoch, keď ho otec z bunkra vypustil. Napriek tomu zostal verný Kristovi a Boh prostredníctvom neho mocne konal. Ignoroval otcovu žiadosť, aby o svojej viere nehovoril.

Keď sa Ježiš zjavil aj jeho manželke Mary, povzbudil ju, aby Ježišovi dôverovala. Radoval sa, keď celá jeho rodina – okrem otca – prijala Krista. Keď Mary druhý raz otehotnela, jej otec trval na tom, aby chlapca pomenovali Saíd Muhammad. „Nie,“ namietal John, „bude sa volať Isa [Ježiš].“ „Tvoj manžel je neverec!“ zasipel muž. „Mala by si ísť na potrat.“ Mary pokrútila hlavou a  priznala sa k  tomu, že aj ona verí v Krista. Otec ju udrel po tvári, až spadla na zem. Potom ju opakovane udieral do brucha a odvliekol k Johnovmu otcovi, ktorý sa k nemu pridal. Keď sa vodcovia Talibanu dozvedeli, koľko členov rodiny odpadlo od Alaha, pripísali to za vinu Johnovmu otcovi a prikázali mu, aby svoje vnúča zabil. Keď sa to dozvedeli obe matky manželov, vymysleli plán, ako by John a Mary mohli utiecť z Afganistanu. Sľúbili im, že sa o  vnuka budú starať dovtedy, kým sa situácia nezmení a oni sa budú môcť vrátiť.

Po úteku z  Afganistanu vyhľadali lekára, od ktorého sa dozvedeli smutnú správu, že ich nenarodené dieťatko zomrelo. Hrozilo, že aj Mary príde o život, ak plod neodstránia. Keďže si zákrok nemohli dovoliť, John urobil jediné, čo mohol: modlil sa tak úpenlivo, ako len vedel. Na druhý deň žasol, keď videl, že Mary pokojne stojí so šálkou čaju v ruke. Keď sa k lekárovi vrátili, muž neveriacky vytreštil oči. „To dieťa žije!“ zvolal. „Ako je to možné?“ John mu povedal, ako sa za dieťa modlil, a lekár vyhlásil, že to bol zázrak. Niekoľko ľudí v čakárni sa obrátilo ku Kristovi. Johnov otec však naďalej hľadal spôsob, ako sa dvojici pomstiť za ich odpad od islamu. Zistil si ich novú adresu a prikázal im, aby sa vrátili do Afganistanu a  zriekli sa svojej viery. Ak odmietnu, zabije ich dvojročného synčeka.

John sa v snahe dieťa zachrániť stretol s viacerými úradníkmi, ale bezvýsledne. Oddanosť tohto mladého páru Kristovi ich stála veľmi vysokú cenu: Johnov otec odovzdal chlapca Talibanu. Zabili ho. Na svojej internetovej stránke sa pýšili fotografiou jeho bezvládneho telíčka, aby medzi nevercov zasiali strach. Johnov otec potom vyvraždil väčšinu príbuzných, pretože sa tiež stali Ježišovými učeníkmi. Keď sa Marin otec dozvedel, že jeho manželka pomohla dcére a  zaťovi utiecť, otrávil ju jedom na potkany.

Napriek zármutku nad takouto stratou Mary a John nestratili vieru. Hoci sa v priebehu ôsmich mesiacov museli šesťkrát sťahovať, aby unikli Talibanu, naďalej nasledujú Krista. Dali sa pokrstiť a Mary porodila zdravého chlapca. John, ktorý chce, aby „viac ľudí spoznalo Ježiša“, začal evanjelizovať prostredníctvom internetu. V tom mu nemôžu zabrániť ani hady, ani strážne psy, vyhrážky ba ani smrť. Takáto vernosť nie je výsledkom ľudského úsilia; pramení z Božieho srdca. Pán je verný voči tým, ktorí trpia pre jeho meno.

Kniha proroka Daniela obsahuje príbeh o  kráľovi Nebukadnesarovi, ktorý všetkým obyvateľom svojej rozsiahlej ríše prikázal, aby sa klaňali zlatej soche, ktorú dal zhotoviť, inak zhoria v peci. Izraelskí vyhnanci Šadrach, Mešach a Abéd-Nego sa odmietli pokloniť modle. „Nebukadnesar, my sa nepotrebujeme pred tebou obhajovať,“ povedali mu. „Ak nás náš Boh, ktorého uctievame, chce zachrániť z  ohňom rozpálenej pece a  z  tvojej moci, kráľ, vyslobodí nás. Ak aj nie, vedz, kráľ, že tvojich bohov si nebudeme uctievať a zlatej soche, ktorú si dal postaviť, nebudeme sa klaňať“ (Dan 3, 16 – 18). Boh túto trojicu zázračne zachránil, rovnako ako ušetril Johna a Mary, keď sa odmietli zriecť svojej viery a uctievať akýsi kameň.

Podobne ako táto odvážna dvojica, aj ďalší naši bratia a sestry v  Kristovi potrebujú naše modlitby. Spoločne prosme Boha, aby im pomáhal v čase nebezpečenstva a  núdze. Posmelení ich statočnosťou, zostaňme aj my verní bez ohľadu na výšku ceny, ktorú budeme musieť zaplatiť.

SILA UTIECŤ AJ VYDRŽAŤ /Abdí, Somálsko/

Keď Abdího začali jeho únoscovia biť, sňali mu z očí pásku. Chceli, aby videl, prečo podzemná kobka, v  ktorej sa nachádza, tak príšerne zapácha. Chceli mu nahnať strach. Zabralo to. Plesk! Abdí nikdy nezabudne na strašný pohľad na tri mŕtve telá, ktoré ležali pokrútené v rohu miestnosti, pohodené jedno cez druhé. Striasol sa od hrôzy, čakajúc ďalší úder. Plesk! Znovu ho udreli po chrbte dreveným obuškom. „Bože, zachráň ma,“ zašepkal. „Ušetri môj život.“ Tresk! Všetko sa ponorilo do tmy.

Predošlú noc spal Abdí vo svojom jednoizbovom domčeku spolu s  manželkou a  tromi deťmi. Tešil sa na to, čo mu Boh pripravil na ďalší deň. Žiaľ, v Somálsku mnohí ľudia nepovažujú Boha Biblie za dobrú zvesť, ale za zlú. Abdí sa zrazu prebudil na dupot ťažkých topánok po betónovej dlážke. Mal pocit, akoby sa ocitol v  nočnej more: štyria vojaci z  extrémistickej skupiny aš-Šabáb, oblečení v  čiernych šatách, naňho mierili ruskými samopalmi AK-47. „Vstávaj, ty odpadlík!“ prikázal mu jeden z nich. Ostatní zatiaľ prehľadávali miestnosti, akoby čosi hľadali. Jeho manželka sa krčila v rohu, deti plakali. Vojak mu pritisol hlaveň pušky k  spánku. „Kde pracuješ, ty niktoš?“ spýtal sa votrelec. Zrazu iný vojak našiel v Abdího vaku niekoľko stránok z  Biblie, každú označenú krížikom. Ďalší schmatol Abdího pod krk a vytiahol ho von. Zvyšní dvaja ho sotili na zem, zviazali mu ruky za chrbtom a oči prekryli šatkou. Abdí vedel, že na to, aby sa človek dostal do väzenia či bol zabitý, stačí vlastniť zopár stránok z Biblie. Muži ho donútili nastúpiť do dodávky a zmizli. Abdího manželka okamžite skontaktovala ich kresťanských priateľov. „Prosím, horlivo sa modlite za Abdího,“ naliehala na nich. „Modlite sa, aby sa mu podarilo utiecť.“

O niekoľko hodín neskôr ho únoscovia začali mučiť. „Odkiaľ ich máš?“ spýtali sa ho a trhali pritom stránky z Biblie. „Poznáš aj iných takých, ako si ty? Ako sa volajú?“ Plesk! Ďalší úder do chrbta dreveným obuškom. Plesk! Potom nasledovala jeho tichá modlitba a dočasná úľava bezvedomia. Každý ďalší deň musel Abdí znášať nekonečnú bolesť. Zápach v cele sa stupňoval, keďže nemal k dispozícii toaletu.

Po desiatich dňoch vojaci odpratali rozkladajúce sa mŕtvoly, aby vytvorili priestor pre ďalších dvoch väzňov. Ich príchod bol pre Abdího lúčom svetla v temnote. Jedného dňa strážcovia dovolili trojici mužov vyjsť na niekoľko hodín von. Abdí zhlboka vdychoval čerstvý vzduch a pozorne si prezeral hlinenú stavbu. Jeho spoluväzni si všimli to isté čo on: stenu, ktorú by mohli preliezť. V  noci si premysleli útek. Povzbudzovali sa otázkou: „Čo môžeme stratiť?“ Vedeli však, že na to, aby sa im útek podaril, budú potrebovať špeciálnu príležitosť. A tá sa im aj naskytla. O  niekoľko dní neskôr dozorca omylom nechal dvere cely odomknuté. Trojica väzňov počkala zopár minút a potom vybehla z budovy smerom k stene. Keď sa k nej dostali, ozvali sa výstrely. Jeden z väzňov klesol na zem. Abdí a druhý muž preliezli cez múr a  vbehli do tmy. Prešmykovali sa z jednej uličky do druhej, aby sa zbavili svojich prenasledovateľov.

V  Abdího dome zazvonil telefón. Jeho manželka takmer odpadla, keď v slúchadle začula hlas, o ktorom si myslela, že ho už nikdy nebude počuť. „To nie je možné!“ vykríkla. „Kde si? Si skutočne nažive?“ Rozplakala sa a vzápätí mu bežala v ústrety, aby ho odprevadila do nemocnice. Abdí mal niekoľko zlomenín. Ruku mu museli dať do sadry. Keď sa vyliečil, neprestal dôverovať Ježišovi.

O  rok neskôr stále cítil bolesť z uväznenia a úteku – a zároveň Kristov pokoj. „Som rád, že som tým všetkým prešiel, pretože ma to duchovne posilnilo,“ priznal. „Ľudia sa modlili za môj útek. Ich prosby mi zachránili život.“

Abdí sa stal vedúcou osobnosťou somálskej kresťanskej komunity a bol známy svojou silnou a vytrvalou vierou. Dokonca sa mu podarilo niekoľkých moslimov priviesť ku Kristovi. Jeho vytrvalosť v službe nezostala nepovšimnutá. Napriek veľkej obozretnosti zaplatil za svedectvo o svojej viere tú najvyššiu cenu. Keď sa v jeden decembrový deň roku 2013 vracal z práce, členovia skupiny aš-Šabáb obkľúčili jeho auto a vystrelili naňho spŕšku nábojov. Polícia vytiahla z  auta jeho bezvládne telo. Abdí prvý raz utiekol, ale tentoraz vydržal až do konca: „Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno. Kto však vydrží do konca, bude spasený“ (Mk 13, 13).

Neprestajne sa prihovárajme za našich prenasledovaných príbuzných, ktorí trpia pre vieru v  Ježiša. Naša nádej spočíva v Bohu, ktorému nič nie je nemožné. On nám dá všetko potrebné, aby sme vytrvali až do konca, a urobí to, na čo vlastnými silami nestačíme. Je pre nás výsadou stáť pri prenasledovaných Ježišových učeníkoch v modlitbe a prosiť, aby sa im podarilo utiecť a zároveň vydržať – ako si to Boh praje.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.