VEČNOSŤ

Trocha sa zatackal. Obišla ho slabosť a zostalo mu mdlo.
Vyplašila sa. “Roman? Ste v poriadku?” chytila ho za rameno.
Dúfal, že v klimatizovanej reštaurácii nevoľnosť prejde, no na chodníku sa mu načisto podlomili nohy. Grace vykríkla, chcela ho zachytiť, no stiahol ju so sebou. Chcel sa opýtať, či si neublížila. Chcel povedať, že ho to mrzí. No Grace už kričala o pomoc a prevrátila ho na chrbát. Necítil nič, iba ťažobu.
Jej hlas akoby sa vzďaľoval, sotva ho počul. “Roman! Och, Bože… Ježiš, pomôž mu. Pomôž nám!” počul z diaľky jej hlas.
Obklopila ho tma.

Necítil bolesť. Nepotreboval dýchať. Horúci betón sa pod ním poddal a potom akoby ho vystrelil nahor. Bol ľahký a slobodný. Videl dav, čo sa zbehol k nejakému telu. Grace kľačala a pokúšala sa dať prvú pomoc. Potom z tlačenice vybehol akýsi muž, odtlačil ju, kľakol si a začal s umelým dýchaním. Ľudia vytiahli mobily, niektorí fotili a písali esemesky, dvaja telefonovali. Roman sa zadíval na mŕtveho ležiaceho pri obrubníku. Veď to je on! Čo to má byť…? Halucinácie?
Odtrhol oči od výjavu na chodníku a všimol si, že pri ňom stoja dvaja muži, každý z jednej strany. Inštinktívne cúvol. Na pohľad na nich nebolo nič zvlášte, no šiel z nich strach. Jeden odhalil nepekné zuby. “Nastal tvoj čas, Bobby Ray.”
“Nechajte ma!”
“Nám neutečieš,” zavŕtali sa doňho čiernymi očami a pristúpili bližšie.
“Kto ste, dopekla?” zvihol päste.
Rozosmiali sa. “Dobre vieš, kto sme.” Bleskovým pohybom ho chytili za zápästia. Ruky mali ako zveráky.
Vykríkol, od bolesti aj od strachu, a snažil sa vyslobodiť. Prečo je taký slabý? Zmocnila sa ho panika. “Pustite ma!” Telom akoby mu preletel prúd ohňa. Zreval.
Vzduch sa zachvel ako prelud nad púštou. Roman prešiel akýmsi závojom do iného sveta a otvoril sa pred ním tmavý tunel. Tí dvaja démoni ho ťahali stále ďalej. Po nerovných stenách a strope sa ako hmyz hmýrili tvory s groteskne skrivenými tvárami. Sipeli, chrlili nadávky, krútili sa a chniapali po ňom rozďavenými ústami ako nenásytné žraloky.
Roman sa vzpieral, pokúšal sa vyšklbnúť. Únoscovia ho vliekli do čiernočiernej tmy, odkiaľ sa ozývali výkriky a zmučené stonanie. Pocítil neznesiteľnú páľavu.

V hrudi mu vybuchla bolesť a telo sa mu prehlo ako luk. Otvoril oči a uvidel nad sebou svetlo a tváre.
“Dosť! Prestaňte! Prebral sa!” skríkla Grace.
Ten neznámy muž zdvihol ruky, no keď sa Roman pokúsil nadýchnuť, opäť naňho prišli mrákoty. “Neprestávajte…” zachrčal vydesene. “Neprestávajte.”

Znova ho obkľúčila tá strašná tma. Kopal, bránil sa, chcel sa vyslobodiť, no démoni sa len smiali, vliekli ho stále hlbšie, k pulzujúcemu ústiu pekla. Odpudivé netvory na stenách a strope sa oblizovali, syčali a šepkali, čo sa s ním chystajú urobiť, naťahovali k nemu hnijúce prsty. Nemohol sa nadýchnuť, zadúšal ho smrad rozkladajúceho sa mäsa, na koreni jazyka zacítil jeho odpornú chuť.
“Nie! Bože, nie!” metal sa a zúfalo sa pokúšal vytrhnúť. V tuneli nebol sám, videl tisíce iných ľudí, všetci kričali a vzpierali sa, no tunel náhle skončil a dolu zívala nekonečná čierna tma. Ľudia do nej padali a so zúfalým nárekom mizli v bezodnej priepasti. Roman zúfalo hľadal, čoho by sa zachytil, no nebolo tam nič, len tie stratené duše a nechutné tvory, ktoré sa radovali z jeho zúfalstva.
Bol čoraz slabší, strácal vedomie. Do chrbta mu vial ľadový vietor, spredu sálala pekelná páľava. Vykríkol posledné zapamätané slovo. “Ježiš!”
Pod klenbou tunela sa rozľahlo jačanie.
Vykríkol znova: “Bože! Kriste! Zachráň ma!”
Tmu zrazu vystriedalo oslepujúce svetlo. Ktosi ho chytil za zápästia, zdvihol ho a aj cez pekelnú kakofóniu jasne počul šeptom vyslovené slová: “Ja som.”
Cítil, že po ňom chniapu pazúry a nenávistný sipiaci zlostný hlas. “Je môj! Vráť mi ho!” Do lýtka sa mu zaborili pazúry, v celej nohe pocítil vystreľujúcu bolesť. Nevládal ňou pohnúť.
“Pusť ho,” prikázal ten pokojný hlas a pekelný tvor sa stratil v tme.

Romana prehlo, všetkými nervami v tele mu prebehol elektrický šok. Otvoril oči. Stáli nad ním dvaja muži. “Máme ho!” Záchranár sa k nemu sklonil. “Vydž, chlape! O chvíľu sme v nemocnici.”
Roman sa vydesene rozhliadol. Chcel sa pohnúť, no nešlo to. Bol pripútaný.
“Len pokoj, nemetaj sa.”
Okolo boli biele skrinky, žlté hadičky, zelené monitory. Kvílila siréna. Podľa rýchlosti s domyslel, že je v sanitke. Hrudník a rebrá ho boleli, nevedel sa ani nadýchnuť, nieto prehovoriť. Zachvátila ho triaška.
“Grace…” Záchranár ho nepočul. Skúsil to znova. “Potrebujem Grace!”
“Človeče, máš šťastie, že tvoja frajerka ovláda prvú pomoc. Vydrž, už sme takmer tam!” Sanitka spomalila a zabočila. Dvere sa rozleteli.
Záchranári spustili ležadlo po rampe, vytiahli kolieska a zabezpečili ich. Roman na okamih zazrel belasú oblohu a potom biely strop. Do pravej ruky mu stekala infúzia. Chodbami ho viezli behom. Počul hlasy. Pokúsil sa vyslobodiť. “Bože, ach, Bože,” stonal. “Neopúšťaj ma.” Od smrti ho delil iba závoj tenučký ako pavučina, no stačilo jediné Ježišovo slovo a zostal na strane života.

// DIELO MAJSTRA – Francine Rivers

“Mnoho duší prichádza do zatratenia, lebo sa za nich nikto nemodlí.” povedala Panna Mária pri jednom zjavení vo Fatime.

Tento úryvok ma prinútil zamyslieť sa nad prioritami v živote.
Čo je viac ako spása duše?
Nechcem viac zabúdať na modlitby a obety na tento úmysel! Keď si predstavím, že pomôžem dušiam pred večným zatratením, asi nie je väčšej a vznešenejšej radosti. 🙂

Ako aj don Bosco raz povedal: “Máš len jednu dušu. Ak ju zachrániš, zachrániš všetko. Ak ju stratíš, stratíš všetko.”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.